Všade po meste plno plagátov, trocha rušnejšie, než obvykle. Čo sa deje v našom malom mestečku? Všetci domáci to, samozrejme, vieme. Je to predsa naša tradícia – už 18. ročník Dubnického folklórneho festivalu. Okrem folklórnej hudby a tanca, ktoré tvoria jadro festivalu, dejú sa každoročne i sprievodné podujatia – divadelné vystúpenia, jarmok, trhy umeleckých remeselníkov a tento rok aj umelecká vernisáž z príležitosti otvorenia obnoveného dubnického kaštieľa.

            Preto som sa aj ja v sobotu večer, 27. 8. 2011, vybrala na jedno z javísk. Na programe bolo totiž viacero zahraničných čísel, na ktoré som bola neskutočne zvedavá.

           Večer zahájil macedónsky folklórny súbor Keramicar a za nimi nasledoval súbor  Ziemia Lęborska z Poľska. Takisto ako deti zo Żędowianie, oba tieto poľské súbory boli pre mňa veľmi netradičné. Určite by som to nenazvala klasickým folklórom, i keď isté prvky ich vystúpenia obsahovali. Stále som nevedela prísť na to, čo mi hudba, na ktorú decká tancovali, pripomína. Zavrela som oči (čo nebolo vôbec až také ťažké, keďže som pre ten dav aj tak videla asi iba 1/3 z pódia J) a potom mi to došlo – poľskú rozprávku Bolek a Lolek! Pravdaže, keď som si po príchode domov chcela vybaviť svoje detstvo a hneď som na YouTube zúrivo hľadala, zistila som, že sa to nepodobá ani zďaleka. Predsa však tá poľská hudba musí byť v niečom špecifická, keď mi to tak napadlo. Každý si vždy rád zaspomína na časy, keď mu ešte „mlieko tieklo po brade“ a jeho najväčšie starosti boli, že sa nemohol ísť von hrať, keď pršalo.

            Deti však pekne tancovali, obzvlášť tie rýchlejšie skladby sa mi mimoriadne páčili. Po nich nastúpil český NS Kašava a vtedy som si uvedomila, prečo Čechov nazývame bratmi. Keby som nevedela, že sú to Česi, kľudne by som si ich zmýlila s nejakým slovenským folklórnym súborom. Vôbec sa nelíšili od nás a aj jazyku som obstojne rozumela, keďže Kašava sa nachádza celkom blízko našich hraníc. Títo mladí ľudia majú môj obdiv. Páčila sa mi najmä inštrumentálna časť, ich kapela obsahovala okrem huslí a kontrabasu i cimbal, violy a klarinety. Všetko perfektne zvládnuté, nemám čo povedať na výčitku, čo je pri mojej kritickej povahe dosť neobvyklé :).

            Po tomto vystúpení už ale nasledovala exotika jak delo. Ishtar dancers boli síce Slovenky, pôsobili však veľmi orientálne kvôli tancu, ktorý predvádzali. Keďže mne sa vždy strašne páčili brušné tance, ja som si naozaj prišla na svoje a opäť som začala uvažovať, že by som absolvovala nejaký kurz, i keď neviem, kto by to tam so mnou vydržal, lebo som ešte nestretla väčší antitalent na tanec od seba. Moderátorka uvádzajúca tieto mladé ženy síce sľubovala pastvu pre oko prítomných pánov, som si však istá, že ja som mohla odtrhnúť zrak len oveľa ťažšie ako väčšina zhromaždeného opačného pohlavia. Tanečnice boli fakt pôvabné a nepotrebovali byť príliš odhalené na to, aby upútali.

            V kontraste za takouto tajomnou ženskosťou nasledovali tri brazílske tanečnice Tropical, ktorým hrala do rytmu bicia skupina Baturim z Rakúska. Veľa toho na sebe naozaj nemali a toto už chlapi skutočne vyvaľovali oči. Tu bolo vidieť vzdialenosť medzi Slovenskom a Brazíliou, pretože takýto štýl tanca som na Slovensku naozaj nevidela, bol typický pre Južnú Ameriku. Tieto ženy urobili výbornú šou a zapojili aj publikum. Ani si neviem predstaviť lepšiu prípravu na nasledujúci ohňostroj, ktorým sa oficiálne končil tento mimoriadne vydarený večer.

            Tento názor zdieľali viacerí, napríklad Andrea (17), ktorej som sa opýtala na názor na celé toto podujatie: „Napriek tomu, že DFF má dlhoročnú tradíciu a zažila som ho už mnohokrát , každý ročník je úplne originálny. Atmosféra, ktorá vládne počas vystúpení je naozaj neopakovateľná. Vidieť všetkých tých ľudí zo sveta, ich kultúru a tradície je úžasný zážitok. Veď kde inde môžete vidieť brazílsku tanečnicu vedľa slovenskej devy v kroji?  Človek si tu zároveň uvedomí, že ani Slovensko nezaostáva a svojimi krásnymi tancami a hudbou sa môže vyrovnať akejkoľvek krajine na svete.“

Emília Kováčiková